Dlhšiu dobu som nosil v hlave názov diela / poviedky / vyliatia si pocitov na klávesnicu – „ako som zabudol písať“. Ale stále to vo mne evokovalo taký nepríjemný a negatívny pocit. A ja sa nerád vraciam k negatívnym pocitom. Obdivujem ľudí, ktorí vedia prežívať smútok a užívať si ho. Ja mám pri ňom potrebu kúpiť si veľa cukrovej vaty a napchať si ju do prázdnej diery v hrudi. Takže z „ako som zabudol písať“ som vytvoril umelecké dielo reverznou technikou – „ako som sa znovu naučil písať“. Neznie to lepšie? Umeleckým dielom je myslený samotný názov, nie text čo pod ním nasleduje, sebavedomie mám v norme. Tak či tak sa musím zamýšľať, nech už som pozitívny koľko len chcem, prečo som sa musel ZNOVU učiť písať. Jeden by obvinil druhého a čas a všetky ostatné záujmy a v skutočnosti to všetko začína a končí pri strachu. Strach z toho, že ma nikto nebude čítať, alebo ešte horšie: že si to niekto prečíta a negatívne ohodnotí. Strach z gramatických chýb a strach zo zdieľania vlastných myšlienok. Mali ste už pocit, že rozprávate a ten druhý nepočúva a ani sa o to nesnaží? Nie? Dám vám kontakt na pár ľudí.
Písať nemusí nutne znamenať vytvoriť si vopred ucelený komplex a celú dejovú linku Pána prsteňov. Písať môže znamenať jeden bolestivý a liečivý proces, kedy sa vylejete na klávesnicu (zámerne spomínam techniku, lebo kto dnes už píše perom a keby aj áno, čo to odfaxujem na stránku?). Denník sa mi už dlhšiu dobu písať nechce, pretože sa mi veľmi páči a nechcem tak krásne strany ničiť mojimi náladami, ktoré sa menia z chvíle na chvíľu - česť pamiatke a klobúk dole pred tými, ktorí ich znášajú.
A tak po dlhom – veľmi dlhom čase som zosmolil pár viet. Nemá to hlavu ani pätu ale pre mňa znamenajú obrovský krok vpred. Krok ku slobode, ktorú som kedysi tak miloval. Dokonca som kedysi písal aj listy. Osobný list napísaný rukou má pre mňa neoceniteľnú hodnotu. Je to kúsok duše, ktorú druhému vložíte do obálky a tú nenápadne hodíte do obedového vrecka alebo pracovnej tašky. A nech sa na druhý deň zmení čokoľvek, tie myšlienky a pocity na kúsku papiera sú nesmrteľné a nikdy sa nezmenia, pretože sú tam ako dôkaz. Zastavili čas a čo už je lepší dôkaz cestovania v čase ak nie práve toto? Kedykoľvek chcem, môžem sa preniesť do roku 2010 a nadýchnuť sa vyznania lásky. Aké je krásne vnímať viac realít naraz, obzvlášť, keď vám pomáhajú každý deň sa znovu nadýchnuť a ísť ďalej. Dávajú nádej, že niečo tak pekné opäť môže prísť.
