Čítal som veľa vyjadrení lásky a myslel som si, že viem čo je to milovať.
Videl som les pokrytý farebným lístím a veril som, že som spoznal jeseň.
Pri západe slnka som uveril tomu, že zem je guľatá
a pri nekonečných letných večeroch hľadiac na hviezdy, že mám krídla.
Bol som presvedčený o tom, že to čo mám je navždy,
že ani smrť mi nevezme niečo tak skutočne neskutočné
a pritom stačilo jedno rozhodnutie.
Čas je milosrdný a hustý dážď vylieči každú ranu.
Kráčať sa dá aj s jazvami.
Úsmev človeka sa opäť javí ako zohriata izba na Vianoce.
Objatie, ako praskajúci oheň v kozube a jednoduché „ahoj“
sa opäť stalo tak úprimné ako nádych po vynorení sa.
Jednoduché gesto prekročenia potoka získalo silu armády.
Zurčiaca voda – tak upokojujúca - šepká tiché tóny
a veriac v seba sa usmievam.
Chýbal som si.
Ach, ako som si chýbal.